VOMITOR „Pestilent Death“, Hells Headbangers, CD´18, AUS

Tieto zvrhlé austrálske spotené svine hovoriace si VOMITOR sú pripravené vám šplechnúť poriadnu dávku kyseliny a pomyjí rovno do vášho cteného ksichtu! Absolútny opak toho, čo robia napudrované a čisté Metalové kapely, ktoré sa pokúšajú dať Metalu ľudskú tvár, prípadne doň namiešať božiu esenciu pomocou trápnych milosrdných textov a s imageom akoby sa fotili niekde na stužkovej, padnite do potkanej diery a zhorte zaživa! Toto je hudobný, ale aj filozofický odkaz pre komerčné sračky v Metale od tejto hnusnej beštie z osamoteného kontinentu. VOMITOR sú vždy zárukou neutíchajúceho hluku, špinavej produkcie (tak špinavej, že aj pri nahrávaní určite boli po zemi porozsýpané odpadky, jedlo, plechovky od piva, flaše, sem tam nejaká grcka), zlovestných riffov a duniacich bicích z ktorých vám jednoducho odjebe hlavu. Partia maniakov, ktorí po nociach pália veľké ohne, pri ktorých tečie alkohol prúdom a pije sa z nemeckých heliem, sa ráno s prvými slnečnými lúčmi zobúdzajú s kocovinou, no s plným odhodlaním ísť zaznamenať rýchlo do skúšobne hrôzu! Táto partia sa skladá zo šialencov kde do bicích tepe Hellkunt – bývalý tlčmajster Bestial Warlust, Demonriech, alebo Gospel of The Horns, na base Anton Vomit, na gitare a vokáloch Death Dealer, tiež bývalý vyslúžilec Gospel of The Horns a v neposlednom rade Horror Illogium na gitarách, známa to kukučkovo hodinová tvár z postihnutých Portal. Kapela má za sebou zásadné skvosty ako debut „Bleeding The Priest“, „Devils Poison“, po ňom rýchlo nasledujúci „The Escalation“ z roku 2012 a potom hrobové ticho. Áno, boli tam ešte nejaké živáky, demo, alebo kompilácia, no fans sa nevedeli už konečne dočkať ďalšieho plnohodnotného albumu. Ten vychrlili až v druhej polke apríla a naše uši tak zas dostali poriadne zabrať. Pokúšal som sa nájsť nejakú recenziu v domácich periodikách, samozrejme neúspešne, tak dúfam, že aspoň touto recenziou splatíme dlh, ktorý voči VOMITOR máme. Úvodný track Tremolation jasne odkazuje na techniku gitarového riffu, ktorý vás bude mrzačiť hneď od začiatku. Poviem vám, na prvé počúvanie to bolo riadne psycho, pretože melodika je zakopaná niekde dole a tú musíte vydolovať až po mnohonásobnom počúvaní. V niektorých okamihoch cítim gitarové partie Portal, gitarová hra je nemilosrdná, ale aj surová, máme tu niekoľko techník tremolo postupov a všetky znejú excelentne. V menej hustých sekvenciách preráža Thrashovosť, pri rýchlych Black Metal a proto Death Metal z 80tych rokov. V melodike sa dejú bizarné veci, po napočúvaní všetko dáva zmysel, ale táto kostrbatá stavba gitár je dosť zložitá a bicie tlačia celú skladbu kamsi do sklepla, odkiaľ niet úniku. Druhá Roar of War má zas nadupanejšie, chladnejšie, ale aj mohutnejšie stredne tempové riffy odkazujúce niekde na počiatky Slayer, čo vyústi v strede skladby do zrýchlenia a započatia vokálov. V tejto sú gitary v druhej polke dosť kruté, ale o dosť jednoduchšie oproti prvému útoku. Skladba má zas iný model melodiky, je omnoho viac Thrashová a v mnohých momentoch mám pocit, že počujem jedni z najlepších Thrash riffov za posledné obdobie vôbec. Začiatok trojky Abracadabra akoby sparodoval, alebo zdegeneroval začiatok Metal Meltdown od JP v dobrom slova zmysle, možno to tam začujete tiež a možno to tak počúvam len ja, no toto otvorenie skladby je unikátne. Tu sa znova stretávame s kostrbatým, ale metodickým riffingom Thrash / Black charakteru, melodika pritom odkazuje na nejaké Heavy Metalové klasiky, dokonca príde aj na Heavy výkrik, takýto okamih vždy poteší staré ucho Metalové. Rýchlosťou riffingu je skladba hnaná až do Speed okruhu, sóla sú bezcitne chaotické, dotvárajúce zlovestný pocit zo skladby, jedna z najlepších! Maniac Oppression je presne v strede albumu. Znova zaujímavé riffovanie na začiatku kombinujúce rýchle prahnutie skĺzavajúce do pomalších zákerností a to sa dokola opakuje až sa skladba neotvorí naplno. Technickejší spôsob vedenia riffov pôsobí celkom zložito, nakoľko harmónia znova ustupuje kostrbatosti a pomätenosti so zaručeným postojom skladateľovej vôle, ukončujú to sóla z radu kakofonických a prstolamových. Tremendous Insane hovorí už sama za seba, jačiace výkriky z kroník Heavy Metalu, riffy plné ostrosti a nesúrodosti so zámerom v poslucháčovi vytvoriť obrazy šialenstva. V tejto skladbe cítiť aj vplyvy Motörhead a ďalších ranných Heavy Metalových božstiev, no ak by si niekto myslel, že ich VOMITOR vykrádajú, mal by sa prebrať z letargie. V tomto tracku sú zaujímavé rytmické stoptime bludnosti a spolu so spôsobom bubnovania mi pripomínajú ranné Morbid Angel, sóla sa zjavujú kdekoľvek a kedykoľvek bez varovania. Vokál je priškripnutý a besný, našťastie nevytŕča nad celkovú stenu hudby čo by spôsobovalo viac profesionálny feeling z nahrávky. Našťastie títo borci majú jasnú predstavu a definíciu toho, čo robia. Začiatok Pestilent Death je zabijácky, riff vám vykrúti krk hneď z úvodu a prepichne vás ďalšie krátke chaotické sólo. Zaujímavé riffy predvádzajú nenávistný boj s rýchlosťou a disonantným podhubím, znova sa objavujú divoké sóla z každej strany. Musím ale napísať, že niektoré riffy v tejto skladbe sú celkom chytľavé, ale len v rámci VOMITOR, ak by ste sa to snažili zapískať, zlomíte si pery! Na záver tu máme Hells Butcher, ktorej charakter je vpísaný niekde v 80tych rokoch, no stále tak extrémny ako len dokáže byť. Možno jeden z najpochopiteľnejších songov, pretože nepôsobí tak kostrbato, má viac prirodzených harmónií, ale určite by ste nikto nepovedali, že vybočuje z albumu. Práve naopak, je to klasický VOMITOR, len s umiernenejším prístupom, ale stále surovým a zákerným vyzneným. Perfektne si odvádza prácu Hellkunt za sadou, používa drviace tempá pripomínajúce Sandovalove údery v slávnych časoch. Ono v tejto skladbe je počuť Morbid Angel asi najviac zo všetkých stôp, dokonca aj frázovanie mi pripomína vzdialene Vincenta z konca 80tych rokov. Musím vyzdvihnúť všetky hudobné výkony, bicie sú neuveriteľné, gitary masakrujú v každom momente a vokály sú presne tým, čo VOMITOR potrebujú, len basu si skoro vôbec neužijete.
„Pestilent Death“ je vážnym a pôsobivým Metalovým albumom, ktorý má stále kreativitu, nápad, originalitu a pritom stojí pevne na najortodoxnejšom pilieri, toto musí zlomiť každého milovníka extrému. Extrému, ktorý je zakotvený v 80tych a 90tych rokoch, toto je spôsob ako vytvoriť niečo, na čo len tak nezabudnete!