UR DRAUGR „With Hunger Undying“, Aeternitas Tenebrarum Musicae Fundamentum, CD´15, AUS

UR DRAUGR je celkom zaujímavým zjavom, niekedy sa zdá pri počúvaní, akoby to nehrali ani ľudia, ale mimozemšťania z planéty X. O tejto kapele sme písali už v predošlej recenzii na ich vôbec prvý výtvor „The Wretched Ascetic“, čo bolo vlastne EP. Novinka „With Hunger Undying“ pokračuje presne tam, kde títo protinožci skončili. Hudba tohto telesa zrejme nebude pre každého, hlavne ortodoxnejšie zameraní fans na nejaký konkrétny žáner budú mať problém s ich vizionárstvom a progresom. Aj keď sa kapela sama označuje ako Death / Black, ich smer je jednoznačne experimentálny. Hudobne tu máme presne to isté čo aj na predošlom EP, zmes všetkého možného aj nemožného. Na ich hudbe je asi najzaujímavejší spôsob melodiky, tá sa podivne skrúca do neprirodzených harmónii a disharmónii. Niektoré melódie sa dajú označiť ako z tohto sveta, iné sú zas poriadne parazitické ako z iných svetov. Myslím, že klasickí zvedavci z Death / Black sfér môžu byť sčasti sklamaní, no kto má otvorený širší rozhľad, môže byť prekvapený. Tento žáner, alebo žánre sú podané značne inak ako je to bežne zaužívané a podávané. Chlapi často balansujú na hranici techniky, virtuozity, zložitosti a novátorstva. Ale s tým novátorstvom by som bol opatrný, aj keď sa snažia vyznieť úplne inak, stále sú skôr tradiční než aby to bola smiešna paródia na extrémny Metal, kde by miešali všakovaké moderné hlúposti, ktoré s tradičným Metalom nemajú toho moc spoločného. Tým chcem povedať, že to nie je nič moderného a trendového, čo by mohlo zaujať aj nejakých math coreistov, nu a ďalších šialencov. Stále je to Metal, no značne zdeformovaný s dosť veľkou pridanou hodnotou. Gitarista Dean je zručný hráč, ktorému nerobí problém v rýchlych sekvenciách prechádzať z náročných technických riffov, do jednoduchých atmosférických a tieto polohy rôzne modulovať. Hrá všemožnými technikami, niekedy mi to až príde ako exhibicionistická prehliadka jeho schopností a možností. Našťastie to nevyznieva úplne samoľúbo a nezmyselne, všetkému dáva určitú spojitosť, zmysel a plynulosť. Preto je album zaujímavý aj z atmosférického hľadiska, prelínanie rôznych druhov pocitov niekedy pôsobí až schizofrenicky. Niektoré nálady sú nervné a dramaticky vypäté a hneď na to sa prepadnete do zložitej temnej hlbočiny, môžete sa tu stretnúť s čímkoľvek. Niekedy tu zas máme psycho pasáže, ktoré môžu pôsobiť napr. psychadelicky alebo groteskne. Odporúčam, započúvať sa do hry bicmana, Maelstrom je úplne vyšinutým mágom, z ktorého cítiť až Jazzové vibrácie. (mimochodom, album má aj nepatrné Jazzové pozadie, ale len v niektorých častiach). Jeho hra je neuveriteľne pestrá, taktiež používa často dosť zložité tempá, ktoré v mnohých Metalových spolkoch nebudete počuť. Zaujímavé sú jeho proti rytmy, ktoré hrá na nejakom zvukovo oddelenom bubni, vyskytujú sa tu síce len občas, ale určite si ich vždy všimnete. Pri prvých vypočutiach som mal pocit akoby niekto do nahrávky dodatočne nahral nejaké divné bubenícke partie, ktoré akoby sem vôbec nezapadali. Maelstrom sa len snaží prispôsobiť častým a náhlym zmenám gitarových riffov a dokonca sa ich snaží často ešte predbehnúť, či vytvoriť niečo odlišné a netradičné. Pri počúvaní tohto chlapa mám niekedy zmiešané pocity či si vôbec môže všetky tie zložité kroky a kreácie pamätať a zahrať ich presne tak isto aj druhý krát. Parádnu prácu ale odvádza aj Drew na basgitare, síce jeho nástroj je počuteľný najmenej, no ak sa sústredíte na jeho hru, budú vám tiež stavať vlasy dupkom. Niekedy používa dosť desivé a husté prstoklady, keď sa snaží držať gitarových harmónii, vizuálne to musí vyzerať ako zmätene pobehujúci pavúk na hmatníku. Ak sa mám vyjadriť ku skladbám samotným, je to zvláštna a ojedinelá kapitola. Štruktúry skladieb sú rovnako nevypočítateľné a nepredvídateľné ako všetky hudobné výkony. Ak čakáte silné songy a pravé progresívne Metalové vypalovačky, môžete rovno zabudnúť. Niekedy je to dosť často práve o tých výkonoch, inokedy sa vynorí epická atmosféra, ktorá vás zrazí do kolien. Na jednej strane je super, že nahrávka zrejme nebude nikoho nudiť, keďže sa tu stále niečo deje, mení, otvára sa, na druhej strane to môže znieť až prehnane z čoho môže vyústiť práve slabšia sila skladieb. Skôr by som hovoril o silných momentoch, experimentálnosti ako takej, progresivite, a spomínanej virtuozite. Ak nahrávku napočúvate, zostanú vám v pamäti len určité útržky, pocity. Často je to hudba abstraktná, ale aj avantgardná, ale aj toto je jedna z ciest hudby. Preto nie je tento album určený pre hocikoho, jeden z toho môže krochkať blahom a druhému to príde ako mix nezmyslov. Tak či onak, „With Hunger Undying“ má svoje hudobné kvality a to treba uznať.