S novou UADA prichádza aj Kult zomierajúceho Slnka, to nám naši známi temnosť páni prichystali darček v podobe nového albumu. Myslím, že UADA sa na Slovensku dosť ujala, majú dosť fanúšikov a ich kroky sem mieria celkom často, oproti iným americkým kapelám, ktoré sa do Európy pomaly ešte ani nedostali a to môžu na scéne existovať aj niekoľko desaťročí. Musím priznať, že predošlý album „Devoid of Light“ som začal počúvať až oneskorene a to vďaka festivalu Loud Farm, kde hrali hlavný prím. Chcel som si ich teda rýchlo napočúvať a vychutnať ich show. Musím povedať, že debut sa mi celkom páčil, nebol som ohúrený, ale niektoré skladby sa naozaj podarili, no a live predstavenie bolo v absolútnom znamení profesionality. Pocity z nového albumu sú u mňa ale zmiešané, neviem či chlapi napísali materiál príliš rýchlo horúcou ihlou, ale pre mňa sa nejedná o nič veľkolepé a už vôbec nie uctievačské.
Priznám sa, čakal som od týchto borcov viac, pretože naživo, ale aj podľa skladania badať, že sa jedná o dobrých hudobníkov. Počúval som teda pár týždňov „Cult of A Dying Sun“ a hovorím, že to nie je vôbec zlé, ale ani nič výnimočné. Melodický Black Metal, ktorý by mal tak trochu kráčať v stopách Dissection, či Watain a podobných kapiel, keď si však porovnám tieto kapely, UADA musia ešte na sebe tvrdo zapracovať aby napr. dosiahli úroveň akú mali Dissection už v demo časoch. Skladby sú priamočiare, nijak zvlášť zložité na počúvanie ani pochopenie. Melodika sa otvára už po pár vypočutiach, tie najsilnejšie momenty sa dosť rýchlo vryjú do pamäte a vtedy sa mi často stáva, že tie menej chytľavé sú ešte silnejšie, no v prípade UADA nie. Album poznám celkom dobre a zostáva vo mne neutrálny a rozpačitý dojem. Samozrejme harmónie sú fajn, kompozične všetko funguje ako má, presnosť, dobrý zvuk, ale chýba mi niečo naviac. Páči sa mi skladba Snakes & Vultures v ktorej sa nachádza pár zaujímavých zvratov v melodike, ale aj podarené sóla. V prvej sa mi zas páči frázovanie a práca s hlasom. Keď si túto nahrávku porovnám napr. s našimi Depresy z čias „ ...And There Came The Teras With Christ“, alebo „A Grand Magnificence“, či „Sighting“ tak Depresy pre mňa vychádzajú ako jednoznační víťazi, a to isté môžem napísať o našich Black Metalových Algor, ktorí majú pre mňa omnoho uveriteľnejšie a prepracovanejšie harmonické linky a to nehovorím o nápadoch v dobe svojho vzniku. To čo sa mi na ich hudbe najviac nepáči je stále dokola sa opakujúce melódie, často mi prídu až dotieravé, samozrejme nie všetky, ale časť z nich akoby hrala na istotu poslucháča a ono to je poznať. Skladby sú príliš dlhé na tento štýl Black Metalu, mohli by zaradiť do svojej tvorby aj nejaký zvláštny nástroj, napr. nejaký druh trúby, alebo možno klávesové podmazy, hudbu viac vrstviť a členiť, pretože aj keď sa mi niektoré skladby páčia, po niekoľkých minútach ma ich únavné opakujúce pasáže začínajú nudiť a najradšej by som prepol na ďalšiu skladbu. Celkove sa to odrazilo aj na dlhej metráži, ktorá číta skoro 60 minút, vždy som síce album dopočúval, ale nie s takou chuťou ako obvykle albumy počúvam. Bez problémov mohli aspoň skladby skrátiť a celkový hrací čas zredukovať na 40 minút. V melodike necítim príliš temnoty ani úzkosti, skôr akési manévrovanie medzi už dávno vymyslenými harmóniami iných kapiel, snažia sa čo to len ide, ale poznám omnoho zaujímavejšie diela, ktoré nie sú ani z ďaleka tak známe a v melodike sú vycibrenejšie. Nepomáha ani nabaľovanie ďalších harmonických častí na tie opakujúce sa, ktoré sa snažia tieto melodické časti ešte rozvíjať a posúvať ďalej. Myslím si, že to nie je len dobou vzniku „Cult of A Dying Sun“, aj keby vznikol v 90tych rokoch, nebol by to podľa mňa nijak výnimočný album. Možno naživo by zapôsobil tento materiál o niečo lepšie, ale zrejme by tiež doľahla nuda pre príliš dlhé a opakujúce sa časti a nijak výnimočné silné skladby. Zaujímavou skladbou je The Wanderer, kde akustická gitara strúha atmosférické partie a po čase sa blisne melodické sólo za doprovodu zborov v úzadí. Najdlhšou skladbou je posledná Mirrors, čo je totálne peklo, keďže pri ich zvyčajných dĺžkach si hryziem nechty a nie to počúvať skladbu s tak dlhou časomierou. Obal je fakt zaujímavý, aj celkový image kapely, všetko premyslené a zaujímavé, len hudbu by to chcelo viacerými spôsobmi obohatiť.
Priznám sa, čakal som od týchto borcov viac, pretože naživo, ale aj podľa skladania badať, že sa jedná o dobrých hudobníkov. Počúval som teda pár týždňov „Cult of A Dying Sun“ a hovorím, že to nie je vôbec zlé, ale ani nič výnimočné. Melodický Black Metal, ktorý by mal tak trochu kráčať v stopách Dissection, či Watain a podobných kapiel, keď si však porovnám tieto kapely, UADA musia ešte na sebe tvrdo zapracovať aby napr. dosiahli úroveň akú mali Dissection už v demo časoch. Skladby sú priamočiare, nijak zvlášť zložité na počúvanie ani pochopenie. Melodika sa otvára už po pár vypočutiach, tie najsilnejšie momenty sa dosť rýchlo vryjú do pamäte a vtedy sa mi často stáva, že tie menej chytľavé sú ešte silnejšie, no v prípade UADA nie. Album poznám celkom dobre a zostáva vo mne neutrálny a rozpačitý dojem. Samozrejme harmónie sú fajn, kompozične všetko funguje ako má, presnosť, dobrý zvuk, ale chýba mi niečo naviac. Páči sa mi skladba Snakes & Vultures v ktorej sa nachádza pár zaujímavých zvratov v melodike, ale aj podarené sóla. V prvej sa mi zas páči frázovanie a práca s hlasom. Keď si túto nahrávku porovnám napr. s našimi Depresy z čias „ ...And There Came The Teras With Christ“, alebo „A Grand Magnificence“, či „Sighting“ tak Depresy pre mňa vychádzajú ako jednoznační víťazi, a to isté môžem napísať o našich Black Metalových Algor, ktorí majú pre mňa omnoho uveriteľnejšie a prepracovanejšie harmonické linky a to nehovorím o nápadoch v dobe svojho vzniku. To čo sa mi na ich hudbe najviac nepáči je stále dokola sa opakujúce melódie, často mi prídu až dotieravé, samozrejme nie všetky, ale časť z nich akoby hrala na istotu poslucháča a ono to je poznať. Skladby sú príliš dlhé na tento štýl Black Metalu, mohli by zaradiť do svojej tvorby aj nejaký zvláštny nástroj, napr. nejaký druh trúby, alebo možno klávesové podmazy, hudbu viac vrstviť a členiť, pretože aj keď sa mi niektoré skladby páčia, po niekoľkých minútach ma ich únavné opakujúce pasáže začínajú nudiť a najradšej by som prepol na ďalšiu skladbu. Celkove sa to odrazilo aj na dlhej metráži, ktorá číta skoro 60 minút, vždy som síce album dopočúval, ale nie s takou chuťou ako obvykle albumy počúvam. Bez problémov mohli aspoň skladby skrátiť a celkový hrací čas zredukovať na 40 minút. V melodike necítim príliš temnoty ani úzkosti, skôr akési manévrovanie medzi už dávno vymyslenými harmóniami iných kapiel, snažia sa čo to len ide, ale poznám omnoho zaujímavejšie diela, ktoré nie sú ani z ďaleka tak známe a v melodike sú vycibrenejšie. Nepomáha ani nabaľovanie ďalších harmonických častí na tie opakujúce sa, ktoré sa snažia tieto melodické časti ešte rozvíjať a posúvať ďalej. Myslím si, že to nie je len dobou vzniku „Cult of A Dying Sun“, aj keby vznikol v 90tych rokoch, nebol by to podľa mňa nijak výnimočný album. Možno naživo by zapôsobil tento materiál o niečo lepšie, ale zrejme by tiež doľahla nuda pre príliš dlhé a opakujúce sa časti a nijak výnimočné silné skladby. Zaujímavou skladbou je The Wanderer, kde akustická gitara strúha atmosférické partie a po čase sa blisne melodické sólo za doprovodu zborov v úzadí. Najdlhšou skladbou je posledná Mirrors, čo je totálne peklo, keďže pri ich zvyčajných dĺžkach si hryziem nechty a nie to počúvať skladbu s tak dlhou časomierou. Obal je fakt zaujímavý, aj celkový image kapely, všetko premyslené a zaujímavé, len hudbu by to chcelo viacerými spôsobmi obohatiť.
UADA „Cult of A Dying Sun“, Eisenwald, CD´18, USA
7/55:51/ 7 Mortuary
https://uada.bandcamp.com/
7/55:51/ 7 Mortuary
https://uada.bandcamp.com/
