PARADISE LOST „A Plague Within“, Century Media ´15, UK

S PARADISE LOST som sa prvý krát stretol niekedy v prvej polke 90tych rokov na albumoch ako „Lost Paradise“, „Gothic“ a „Shades of God“, v tej dobe mali síce veľkú konkurenciu v kapelách ako My Dying Bride, Anathema, Katatonia a podobne, ale vytvorili svoj vlastný jazyk hudby vďaka typickým melancholickým riffom, Nickovmu vokálu, zvuku a originálnemu prístupu k Metalu. Ale až s albumom „Icon“ sa zrejme dostali do prvej ligy a z PARADISE LOST sa stala veľmi uznávaná veličina Doom Metalu, taktiež album „Draconian Times“ písal históriu Doom Metalu, no ďalšie nasledujúce albumy už moju pozornosť obišli, jednoznačné zmäkčenie a sprístupnenie pre ešte širšie masy mi nebolo po chuti. Ale už predošlý album „Tragic Idol“ som si zo zvedavosti vypočul a musel som uznať, že v týchto starých pardáloch je ešte stále niečo dobrého, niečo podobného čím boli zaujímaví vo svojej najlepšej dobe. Novinku sprevádzali vyhlásenia kapely, že fanúšikovia sa majú na čo tešiť, že to bude veľké prekvapenie. Samozrejme väčšina fans dúfala, že to bude návrat k ich najtvrdším albumom a do určitej miery je tomu tak. Novinka „A Plague Within“ je rozhodne krokom k tvrdosti a temnote zvuku. Prvé počutia boli ešte trochu rozpačité, no čím viac som prenikal do hĺbky skladieb, tým viac ma ohromovali prepracované kompozície a ponurá atmosféra. Hneď prvé skladby No Hope In Sight, Terminal, ale aj An Eternity of Lies zrejme najpodarenejšia skladba či nasledujúca Punishment Through Time sú skvostami tohto diela. V týchto skladbách sa miesi snáď to najlepšie čo PARADISE LOST za tie roky budovali, tvrdosť na úkor melodiky, atmosféra a dynamika zvuku. Začiatok je teda dobre rozbehnutý a všetko vyzerá celkom sľubne. Ďalšia v poradí Beneath Broken Earth je jednou z najpomalších, ale zároveň aj najchytľavejších skladieb, je pekne skomponovaná s rozvíjajúcimi sa motívmi, ktoré vás udržia stále v strehu, väčšinou dominuje Nickov chrapot v hlbokom vokálnom rozpoložení. Skladba taktiež obsahuje typické PL postupy kde ťažké pomalé riffy sú obohnané melodickými vyhrávkami, ďalšia silná vec. Sacrifice The Flame začína epickým nástupom s čelom, táto symfonická zložka je popretkávaná viacerými pasážami skladby a dodáva jej na monumentálnosti bez toho aby spadla do nejakých symfo trápností ako na posledných albumoch Septicflesh. Aj v ďalšej Victim of The Past je symfonika využitá v rozumnej miere tak, že stále prevláda Metalová dravosť a prepracovanosť a menej pozorný poslucháč si tie sláčiky ani nevšimne. Znova silné pasáže, silné slová, uchvacujúca atmosféra, valivosť ako Londýnska hmla. Flesh From Bone patrí medzi najtvrdšie kúsky na „A Plague Within“, zrejme zostalo v niektorých členoch mnoho dojmov z Vallenfyre a Bloodbath, aj keď začiatok skladby sa tiež tvári dosť epicky a pomaly. Tu sú napchané už aj zborové vokály, ktoré ešte viac pripomínajú nové veci od SF, no našťastie sa im tiež podarilo udržať všetko v rozumnej miere. Niektoré riffy v tejto skladbe sú tak mimo PL, až sa mi to páči! Skladba vykazuje silné Death Metalové tendencie. Na koniec zostávajú už len dve skladby Cry Out a Return To The Sun, tá prvá sa mohla snáď objaviť niekedy v období „Icon“ a druhá je dôstojnou bodkou za celým albumom. Aj keď „A Plague Within“ nie je najsilnejším albumom v histórii tejto legendy, ohromil ma ešte viac ako predošlý „Tragic Idol“, a to nie len tým, že je pestrejší, tvrdší a temnejší. Jednoducho novinka im vyšla ako sa patrí a určite je to pre mňa ich najlepší album v ich novej histórii.